Béla Kéler - Spoločnosť Bélu Kélera

Béla Kéler - Spoločnosť Bélu Kélera

Béla Kéler - Spoločnosť Bélu Kélera

DEUTSCH - ENGLISH - MAGYAR
  
BÉLA KÉLER
 
 
ŽIVOT VEĽKÉHO MAJSTRA HUDBY
  
Životná púť romantického majstra hudby Bélu Kélera sa začína 13. februára 1820 v Bardejove. Narodil sa v protestantskej, hornouhorskej šľachtickej rodine, ktorá dostala výsady od kráľa Leopolda roku 1699 s právom používania vlastného erbu. V matrike je Béla Kéler zapísaný ako Albert Paul Kéler. Jeho otec Štefan Kéler bol hlavný sudca mesta, školský predstavený evanjelickej cirkvi a manželka Anna Kéler sa starala v rodine až o 14 detí. Mladý Kéler, vtedy ešte menom Albert Paul navštevoval evanjelickú školu s vyučovacím jazykom nemeckým a maďarsky v detstve ani nevedel. Veľmi zavčasu sa u malého Kélera začína prejavovať hudobné nadanie, ktoré v začiatkoch usmerňoval v hre na husliach bardejovský regenschori Franz Schiffer. Jeho túžba stať sa umelcom sa prejavila aj v snahe ovládať hru na klavíri, ako samouk. Krátke obdobie, po ukončení základného vzdelania v Bardejove odchádza Kéler na jeden rok na levočské lýceum (1834), s cieľom zdokonaliť sa v nemeckom jazyku. V štúdiu pokračuje v Debrecíne, kde na reformnom kolégiu študuje právo, filozofiu a učí sa maďarčinu. Dlho tam nevydržal a vrátil sa na štúdia filozofie a práva na Evanjelické kolégium do Prešova. Prešov v polovici 40-rokov 19. Storočia poskytoval oveľa väčšie možnosti pre hudobný rozvoj aj formou praktického muzicírovania v hudobnom krúžku pri kolégiu. Tu sú začiatky jeho orchestrálnej hry, ktorú rozvíjal celý svoj život. Štúdia zakončil s výborným prospechom v Prešove v roku 1839. V Prešove sa cítil veľmi dobre, rozvíjal sa jeho hudobný talent, bol obklopený priaznivým prostredím, tu začal tvoriť prvé skladby.

Kélerovi rodičia sa vo svojom šľachtickom postavení nezmierovali s myšlienkou, aby ich syn bol hudobníkom, nakoľko toto povolanie v 19. storočí nedávalo vo všeobecnosti záruku serióznosti, a tak sa rozhodli, že ich syn bude poľnohospodárom. Ďalšie roky (od roku 1840) sú v kronike Kélerovho života, spojené s praxou na veľkostatkoch pri Mukačeve, na Liptove a až v Beskydách. Len aby splnil priania rodičov odišiel s veľkým sebazaprením na statok svojho švagra do Haliča. Hudbe sa venoval aj naďalej, večer hrával na husle svoje skladby zo študentských čias. Celkovo počas „života na statkoch" napísal okolo 50 skladieb a vzdelával sa aj v hudobnej teórií. Túto študoval z Albrechtsbergerovej Theorie der Tonkunst. V Haliči sa definitívne rozhodol zanechať poľnohospodárstvo a ďalší svoj život zasvätiť hudbe. Ako toto rozhodnutie prijali rodičia sa nevie, no jeho láska k hudbe, nadanie či solídna hra na husliach definitívne zvíťazili. V roku 1844 odchádza do Prešova, kde prijal miesto učiteľa hudby, ďalej sa umelecky rozvíja, hrá s najlepšími prešovskými muzikantmi, študuje, komponuje. Nadobúda presvedčenie, že periférna poloha miest, v ktorých doteraz pôsobil, mu nezaručuje to umelecko-hudobné prostredie, o akom má predstavu.

Pevné rozhodnutie 25-ročného Kélera zakotviť a uplatniť sa v niektorom z európskych centier sa začína vo Viedni, po úspešnom konkurze na miesto huslistu v orchestri cisársko-kráľovského divadla „Theater an der Wien". Profesionálnu hudobnú kariéru začína ako prvý huslista v opere Alessandro Stradella od Friedricha von Flotowa. Tu získava najsilnejšie impulzy pre svoj hudobný rast. Tieto roky boli naplnené intenzívnym štúdiom hudobnej teórie, harmónie a inštrumentácie u Schlesingera a kontrapunktu u Simona Sechtera. Na jeho rast a vývoj vplývajú najväčšie hudobné osobnosti Európy, ako Hector Berlioz a Giacomo Meyerbeer, hrá pod taktovkou Gustava Adolfa Lortzinga, či slávneho dirigenta Franza von Suppé. Suppého zásluhou sa Kéler mohol predstaviť viedenskému publiku aj ako skladateľ, ktorého skladby sa čoraz viac objavujú v repertoári orchestrov.

Vo Viedni zostal Kéler deväť rokov a tu komponuje aj svoju prvú významnejšiu skladbu, Romantickú predohru - Ouverture Romantique, ktorú dirigent divadla Franz vo Suppé vysoko hodnotil a zakrátko ju s orchestrom divadla uviedol na verejnom koncerte. Viedeň poskytla Kélerovi dokonalú muzikantskú prípravu, tak dirigentskú, ako aj skladateľskú, a tak od roku 1854 môžeme hovoriť o samostatnej umeleckej dráhe a kariére. Dôkazom umeleckej kvality 34-ročného Kélera je aj vystúpenie v preslávenej „Hamburger Tonhalle" s valčíkom Cesty námorníkov - Seemansfahrten op.42 (1854).

Na jednu sezónu odchádza do Berlína, kde prijíma miesto dirigenta v kapele Johanna Sommera, už pod umeleckým menom Béla Kéler. Berlínske publikum si získal svojim valčíkom Hviezdy nádeje - Hoffnungssterne op. 17, a ďalší veľký úspech mu zaistil Grosser Sturmgalopp op.12, efektná koncertná skladba, ktorá sa v Berlíne hrávala ešte 23 rokov po Kélerovom odchode.

Ďalší rok sa vracia do Viedne, kde vedie orchester po zosnulom Augustu Lannerovi, kde na veľkolepom koncerte v Hietzingu pri Schönbrunne, 2. Decembra 1855 diriguje svoju rozsiahlu skladbu Noc v Benátkach. Následne v roku 1856 vstupuje do služieb rakúsko-uhorskej armády ako vojenský kapelník 10. pešieho pluku grófa Mazzuchelliho. S týmto vojenským orchestrom vystupoval v mnohých v mestách Rakúsko-Uhorska, v Pešti, Debrecíne, Brašove a v Síbiu a všade žal úspechy pre svoj strhujúci dirigentský prejav. Zároveň mal možnosť interpretovať svoje skladby, realizovať svoje hudobné výrazové predstavy, čo sa pozitívne podpísalo pod vzostup jeho skladateľských a najmä inštrumentačných schopností pre dychový orchester. Okrem dychového mal k dispozícií aj zábavný orchester, so sláčikovou sekciou, a tak „zberá" skúsenosti s inštrumentovaním pre obe sekcie. Po štyroch rokoch vojenskej služby v roku 1860 odchádza zo zdravotných dôvodov a dlhší čas sa lieči v rôznych kúpeľoch Uhorska.

Potom ho stretávame v Pešti, kde s kamarátom z detstva, Jozefom Dubecom, zakladá orchester. Na úvodnom koncerte zaznie prvýkrát jeho husľové duo Die Kunstbrüder (bez opusu). Kélerovou rozsiahlou slávnostnou Rákocziho predohrou op.76 otvárajú v Budapešti 14. septembra 1861 nové Ľudové divadlo - Népszínház.

V rokoch 1863 až 1866 bol hudobným riaditeľom vojvodu z Nassau vo Wiesbadene. Diriguje kúpeľný orchester, hrá na dvorných báloch a pri iných príležitostiach. 23. mája 1866 sa narodil jeho syn Albert Baum († 1953 Bad Wildungen). Krstné meno dostal po otcovi a priezvisko po matke Amálii Baum (1843 - 1930). Umelecké úspechy ako dirigent, skladateľské v narastajúcich edičných vydaniach jeho diel, priniesli Kélerovi isté hmotné zabezpečenie, a tak sa v rokoch 1867 - 1870 rozhodol pôsobiť v slobodnom povolaní a venovať sa výlučne skladateľskej činnosti. V letných mesiacoch veľa cestoval, koncertoval vo Švajčiarsku, v Paríži a nemeckých mestách, najmä vo Wiesbadene.

V lete 1868 odpočíval v Bardejovských kúpeľoch. Počas tejto návštevy usporiadal v kúpeľoch koncert zo svojich skladieb a čistý zisk venoval obyvateľom rodného mesta, postihnutého veľkým požiarom. Po návrate do Wiesbadenu s veľkým úspechom diriguje premiéru svojho valčíka Na krásnom Rýne spomínam na Teba - Am schönen Rhein gedenk ich Dein op. 83. Kvality tejto najslávnejšej Kélerovej skladby často prirovnávali k valčíku Johanna Straussa syna, Na krásnom modrom Dunaji. Obletela celý svet, tlačou vyšla v rôznych nakladateľstvách v Berlíne, Paríži, Miláne, či v Londýne. Rok 1868 ukončil dirigovaním rozsiahleho cyklu koncertov v Amsterdame.

 

Po tomto umelecky tvorivom období v slobodnom povolaní sa po roku 1870 na dva roky opäť vrátil na post dirigenta kúpeľného orchestra vo Wiesbadene, s ktorým získal veľké úspechy. Bez odpočinku neprestajne komponuje jednu skladbu za druhou. Je neuveriteľne pedantný a odkladá tlačený program z každého koncertu, z čoho dnes možno doložiť, že napr. roku 1871 dirigoval spolu neuveriteľných 366 koncertov. Od mája 1872 diriguje orchester vo Wiesbadene už len ako hosť. V septembri 1874 je angažovaný v Londýnskej opere Coventgarden, kde organizuje a diriguje tzv. „Concerts populairs". V Londýne uvedie svoje skladby Die schöne Reiterin op.102, valčík Na brehu Temže - An der Themse Strand op.104 a polka mazúrka Krásna Angličanka - La belle Anglaise op.109. Nasledujú koncerty vo „Free Trade Hall" v Manchestri. Rok na to okrem iných diriguje v Berlíne a v júni toho istého roku stojí na čele Gunglovho orchestra v Mníchove. Začiatkom septembra je v Zürichu v „Torhalle Pavillon" a hneď v blízkom Lucerne uvedie sériu veľmi úspešných koncertov. V januári 1875 je to opäť Londýn, kde koncertuje a komponuje ďalších sedem nových skladieb. Po veľkých úspechoch sa vracia do Wiesbadenu, komponuje valčík Od Rýnu po Dunaj - Vom Rhein zur Donau op.138, Turecký pochod op.128 a Ruský pochod op. 127. Z tohto súpisu koncertných vystúpení vo vtedajších najväčších kultúrnych centrách Európy je zreteľná jeho sláva, žiadanosť ako dirigenta, ale zároveň je to dôkaz jeho mimoriadnej aktivity a dynamického života s veľkým časovým priestorom stráveným na cestách.

Z roku 1877 a nasledujúceho roku sa nezachovali žiadne informácie. Pravdepodobne pôsobil v Petrohrade. V auguste 1880 v Bardejovských kúpeľoch upravil svoju pieseň z mladosti Ach najmilšia, keď som pri Tebe - Ach Liebste, wen ich bei Dir bin, ktorá potom vyšla pod opusovým číslom 103. Zo zachovaných programov koncertov vieme, že roku 1881 absolvoval Kéler 134 koncertov vo Wiesbadene, Berlíne a Lipsku. Nemecké noviny „Hamburger Fremdenblat" s veľkým prehľadom priniesli retrospektívu jeho života, zhrnuli s nadhľadom jeho tvorbu a veľmi kompetentne zhodnotili jeho dielo. Počas 23-ročnej kompozičnej a dirigentskej aktivity získal nasledujúce vyznamenania. Švédsky a Nórsky kráľ Oskar mu udelil zlatú medailu „Literis et artibus", pruský kráľ Wilhelm IV. mu venoval zlatú ručne zdobenú dózu, nemecký cisár Wilhelm I. ho odmenil zlatou ozdobnou brošňou a vojvoda s Nassau ho ocenil udelením veľkého strieborného kríža „Für Verdienst und Wissenschaft".

Béla Kéler aj napriek tomu, že svoj umelecký život prežil v cudzine, v myšlienkach sa vracal do svojho rodného Šariša. Zomrel vo Wiesbadene 20. Novembra 1882 vo veku 62 rokov. Na náhrobnom kameni sú vytesané prvé takty jeho valčíka Na krásnom Rýne spomínam na Teba a nápis: „Béla Kéler, skladateľ a kapelník vojvodu z Nassau, narodený a vzdelávaný v hornom Uhorsku."

 

KÉLEROV HUDOBNÝ ODKAZ

  Kompletný zoznam notového materiálu na stiahnutie v PDF

Béla Kéler zomrel ako slobodný v roku 1882 a na konci svojho života zanechal testament, v ktorom za dedičov celého svojho hudobného odkazu ustanovil:

1. Rodné mesto Bardejov
2. Evanjelické kolégium v Prešove, kde študoval a viedol orchester
3. Kúpeľnú kapelu vo Wiesbadene, s ktorou získal najväčšie umelecké úspechy
4. Nassauského plukovníka Carla Wagnera, priateľa a podporovateľa

Mesto Bardejov prijalo zásielku s Kélerovým wiesbadenským hudobným odkazom v roku 1883 a poverený advokát Ede Mandics rozdelil túto pozostalosť podľa Kélerovho želania na dve časti: jedna ostala v Bardejove a druhú poslali Evanjelickému kolégiu do Prešova.

Dnes vieme s istotou identifikovať len bardejovskú časť hudobnej pozostalosti, ktorá je uložená v archíve Šarišského múzea v Bardejove (Slovensko). Aj táto bardejovská časť jeho skladieb (hoci neúplná) dedikuje, že skladateľský odkaz Bélu Kélera predstavuje jednu z najzaujímavejších, ale ešte stále neprebádaných európskych hudobných pamiatok. Skladateľovo poručenie svojho hudobného odkazu mestám Bardejovu a Prešovu je dôkazom jeho vlastenectva, lásky k rodnému mestu, napriek svojmu pobytu v zahraničí.

V Prešove sa však strácajú stopy o prijatí hudobnej pozostalosti skladateľa, a tak v súčasnosti je bardejovská zbierka zrejme najkomplexnejšia, nakoľko ani časť venovaná kúpeľnej kapele vo Wiesbadene16 sa nezachovala. Systematickému výskumu bardejovskej časti Kélerovho odkazu sa v roku 1970 - 1972 venoval František Matúš, ktorý začal triediť množstvo materiálov, ktoré spočiatku predstavovali značný chaos. F. Matúš precíznou katalogizačnou prácou vytvoril fond „Béla Kéler", ktorý obsahuje: 128 opusovaných hudobných jednotiek v rukopise, 109 neopusovaných hudobných jednotiek v rukopise, 206 tlačených opusovaných hudobných jednotiek, 1 neopusovanú tlačenú jednotku (Matúš, 1972, s. 63 - 64). Sumár tohto súpisu predstavuje 444 jednotiek, čo však neznamená taký istý počet skladieb, nakoľko Béla Kéler tvoril skladby v rôznych verziách, vychádzajúc veľakrát aj z momentálnej potreby a dispozície nástrojového obsadenia.

Hudba Bélu Kélera obstála v tvrdej konkurencii a popularite tvorby viedenských tvorcov Josepha Lannera a Johanna Straussa ml. (kráľa valčíkov). Dôkazom umeleckej kvality a popularity jeho diela je fakt, že do roku 1877 vyšlo tlačou 138 skladieb v dvanástich európskych vydavateľstvách. Žánrovo sa venoval tanečným formám, ktoré však boli určené viac na počúvanie.

Z jeho 27 rozsiahlych valčíkov je zrejme najslávnejším valčík Na krásnom Rýne spomínam na Teba - Am schönen Rhein gedenk ich Dein op. 83. Kélerove skladby napísané v tanečných formách sú viac určené na počúvanie ako na tanec, o čom svedčí aj nasledujúca epizóda, ktorá sa zachovala v spomienkach Almosa Jaschika.... „keď Kéler dirigoval na jednom z noblesných berlínskych bálov svoj valčík V novej vlasti - In der neuen Heimath op. 112, tancujúce páry sa postupne zastavili a s veľkým záujmom si v tichosti vypočuli celý valčík dokonca." A skutočne zádumčivá atmosféra či nálada tejto skladby, ako i ďalších jeho skladieb, slúži skôr na upokojenie mysle či duše, ako na tanec. Veľmi emotívne a melodicky originálne sú i valčíky Hviezdy nádeje - Die Hoffnungs Sterne op. 17, Na krídlach lásky - Auf Flügeleln der Liebe op. 93, Žriedla - Die Sprudler op. 65., Ružové sny - Rosige Träume op. 72, ako i jeho posledný valčík Od Rýnu k Dunaju - Vom Rhein zur Donau op. 138.

Z 20- tich čardášov je najslávnejší Spomienka na Bardejov op.31, Spomienka na Debrecín op. 26, Karpatské ozveny op. 52, Tokajské kvapky op. 54, Pozdrav vlasti op. 56 a ďalšie. Z ďalších tanečných foriem je to 18 poliek, 13 galopov, z ktorých najmä Veľký pekelný galop op. 60 skomponoval v Prešove, vo februári 1861. Svojim pôvabom zaujme aj 15 piesní, zväčša v tanečnej forme, ako napr. koncertný valčík pre soprán a orchester Come palpita il mio cor! Op. 61.

Umelecky najvyššie sú hodnotené jeho predohry, ktoré bez výnimky vydalo nakladateľstvo C.F.W. Spiegel v Lipsku. Okrem Romantickej predohry op. 75 a Veľkej Rákocziho predohry op. 76 dosiahli najväčší ohlas Veseloherná predohra op. 73, Komická predohra op. 74, Vysvätenie chrámu - Tempelweihe op. 95, Francúzska veseloherná predohra op. 131, Španielska veseloherná predohra op. 137 a Uhorská veseloherná predohra op. 108. Všetky svoje predohry upravil Kéler aj pre dychový orchester a štvorručný klavír. Nezvestný je rukopis Csokonayho predohry.

K rozmernejším skladbám patria jeho hudobné obrazy pre veľký orchester. Počas svojho pobytu v Sommerovom orchestri v Berlíne uviedol Kéler svoj prvý hudobný obraz pre veľký orchester a mužský zbor pod názvom Karpaty. Skladba má 5 častí: Lomnický štít, Horské pleso, Železorudné hámre, Poľovačka v Karpatoch a Karpatské Kúpele. Premiéra bola 5. októbra 1854 v Ton-Halle v Hamburgu v naštudovaní autora s rozšíreným orchestrom a zborom, o čom svedčí zachovaný plagát. Skladbu zakrátko uviedol aj v Berlíne. Voľným pokračovaním Karpát je hudobný obraz Alpy - Die Alpen (bez opusu).

Béla Kéler: Noc v Benátkch - revízia Pavel Burdych

Pre Viedeň komponuje svoj hudobný obraz Noc v Benátkach - Eine Nacht in Venedig (bez opusu), ktorý sám naštuduje a diriguje v decembri 1855 v Domayer Casino vo Viedni. V pozostalosti autora v Šarišskom múzeu v Bardejove sa však zachovala verzia pre husle a klavír, ktorú revidoval Pavel Burdych.

Nasleduje hudobný obraz Život vojaka - Soldatenleben op.62, ktorá v kontexte vtedajšej estetiky predstavuje programovú skladbu pre veľký orchester. K dispozícii je rukopis partitúry a tlačené rozpisy pre veľký orchester. Ojedinelým scénickým útvarom je baletný divertisiment Jazda motýľov-Die Schmetterlingsjagd op.133, ktorý dokončil 10. januára 1872 vo Wiesbadene.

Kéler je autorom viacerých rozsiahlejších skladieb pre husle, ktoré napísal hlavne pre seba a až na Tri uhorské idyly op.134 zostali všetky v rukopise. Na koncerte Sommerovho orchestra v stredu 3. januára 1855, uvádza po prvýkrát svoj Concerto dramatique pour le Violin (bez opusu), ktorého sólový part aj sám interpretuje. V podtitule skladby je uvedené Herzensstürme und Seelenruhe, teda voľne Vášeň v srdci a pokoj duše, podľa básne W. v. Sommera. Skladbu vzápätí uvádza aj v Hamburgu a príležitostne i na iných koncertoch. Podobne ako pri ostatných svojich kompozíciách i v prípade husľového koncertu vytvoril Kéler aj verziu so sprievodom klavíra. Z plagátu benefičného koncertu v Bardejovských Kúpeľoch 4. augusta 1868 v prospech postihnutých požiarom sa dozvedáme, že Kéler hral túto skladbu s klavírnym sprievodom grófky Ilony Vay, pod názvom Tempete et calme. V tejto podobe zaznel Veľký husľový koncert Tempete et calme 13. augusta 2013 v revízii Pavla Burdycha v koncertnej sále Astória v Bardejovských Kúpeľoch. Ide o novodobú premiéru skladby po 158 rokoch od Berlínskej premiéry. Spomeňme ešte skladbu pre dvoje huslí a orchester Die Kunstbrüder, ktorú uviedol v Budapešti so svojim kamarátom z detstva Jozefom Dubecom.

Mimoriadne melodické sú i jeho vokálne skladby. Spomeňme aspoň koncertný valčík pre soprán a orchester Ako radostne bije moje srdce - Come palpita il mio cor op. 61, ktorého partitúra i rozpis pre nástroje orchestra zostali v rukopise autora. V minulosti patrila k často interpretovaným pieseň v čardášovej forme Árvalanyhaj op. 38. Kélerove polky a štvorylky patrili vo svojej dobe k najpopulárnejším. Polka - mazurka Traumglück op.94 vyšla tlačou hneď vo dvoch veľkých vydavateľstvách a to Bote & Bock v Berlíne a Cramer v Londýne. Iste zaujme, že svoj Veľký pekelný galop - Grand Galop Infernale op. 60, skomponoval v Prešove, vo februári 1861. Klavírnu verziu dedikoval všetkým úbohým tancachtivým čertom. Skladba má nasledujúce časti: Orcus, Zbor pekelných duchov, Fúrie v akcii, Tanec démonov, Hodina duchov udrela, Zjavenie Pluta, Jasavé uvítanie v Orcusovom chráme.

 

Kélerov čardáš Spomienka na Bardejov op.31 - Bártfai emlék Csárdás, vydaný v Nemecku pod názvom Errinnerung an Bartfeld vznikol v júli 1858 na ceste z Bardejova do Debrecínu.

Brahmsove Uhorské tance patria dnes k najpopulárnejším skladbám vo svete. Piaty Uhorský tanec g-mol si spomedzi Brahmsových tancov vybudoval v priebehu desaťročí najväčšiu popularitu a práve tento je komponovaný na melódiu skladateľa Bélu Kélera, Brahms z Kélerovho čardáša Spomienka na Bardejov použil doslovne 32 taktov. Dobová kritika ostro napadla Brahmsa, že odcudzil duchovný majetok iných skladateľov. Je známe, že Kéler udržiaval s Brahmsom priateľské styky a podrobil Brahmsove tance podrobnému rozboru. Dospel k záveru, že deväť z desiatich Brahmsových tancov prvej série obsahuje melódie uvedené predtým v dielach skladateľov Windta, Riznera, Travnika a iných. Písomný doklad s uvedeným rozborom je v Kélerovej pozostalosti. Podľa Františka Matúša „uvedené skutočnosti aj napriek svojej rukolapnosti nedávajú dôvod viniť Brahmsa z plagiátorstva... Brahms totiž v titule prvého vydania Uhorských tancov vyslovene uviedol, že ide o úpravu a nie vlastnú skladbu („gesetzt" a nie „komponiert")". (Matúš, 1970) V iných nemeckých i maďarských článkoch sa Kélerov čardáš uvádza ako zdroj pre Brahmsov 5. uhorský tanec. Je treba poznamenať, že Brahms svoje Uhorské tance uvádza bez opusového čísla.

Spomenuté kompozície tvoria len tú časť z celkovej Kélerovej tvorby, ktorá je z pozostalosti v Šarišskom múzeu v Bardejove, alebo ju Peter Bubák získal z Budapešti pre účely naštudovania v rámci pravidelných letných festivalov. Tvorivý odkaz Bélu Kélera nebol dodnes úplne zhodnotený. Výnimku tvorí krátka štúdia Štefana Hozu a zatiaľ jediná štúdia Doc. PhDr. Františka Matúša CSc. z roku 1970, ktoré tvoria základný rámec skúmanej problematiky. Po viac ako 100 rokoch existencie Kélerovho diela, je nutné ho podrobiť detailnému muzikologickému výskumu a najmä komparácií s vtedajšou salónnou hudbou v Európe s cieľom zaradenia tvorby Bélu Kélera do európskeho hudobného dedičstva.

Autori textu:

RNDr. Peter Bubák
generálny riaditeľ Spoločnosti Bélu Kélera
Prof. Irena Medňanská
výkonný riaditeľ Spoločnosti Bélu Kélera

Spoločnosť Bélu Kélera na Facebooku: